Převzato z http://www.geocities.com/slovaktales/list_of_tales.htm

Zlatá priadka

Ďaleko, až hen voľakde za červeným morom, býval kedysi jeden mladý pán. Keď už prišiel do rokov a k rozumu, pomyslel si, že by vari nebolo zlé obzrieť sa po svete, vyhľadať si dobrú gazdinú a poriadne žieňa. Nuž hľa! Ako si umienil, tak urobil.

Vybral sa vám on do toho sveta, ale nevodilo sa mu najlepšie. Lebo takú, akú chcel, nemohol nájsť.

Naposledy prišiel nevdojak do izby jednej vdovy, ktorá mala tri dcéry na vydaj. Tie dve staršie - mená som im veru zabudol - boli do roboty ako osy. Ale tá najmladšia, čo sa volala Hana, bola do práce ako olovený vták. Keď mladý pán prišiel k nim na tie priadky, začudoval sa: Hana pod pecou driemala a ostatné priadli ani opreteky. I povie materi:

"Ale, stará mať, povedzteže mi, prečo i tamtotú nepripriete k praslici? Veď je ona už dievka na mieste a robotou by si aj dlhý čas skrátila."

"Jaj, mladý pán," odpovie matka, "veď by jej ja zo srdca povolila priasť, ešte by som jej i kúdeľ sama nadela, ale čože? Keď vám je ona taká priadka, čo by do rána popriadla nielen všetko naše pradivo, ale i všetky snopky zo strechy, a to na zlaté nitky. Naostatok by sa oddala do mojich šedivých vlasov. Musím jej teda dať len pokoj."

"Akže je tak," rečie naradovaný vohľač, "mohli by ste mi ju dať za ženu. Gazdovstvo mám nie plané: ľanu, konopí, pačesov a zrebí celé kopy. Napriadla by sa do dobrej vôle."

Starká po takých slovách dlho nerozmýšľala, i Hanka sa prebrala z driemot. Vohľačovi doniesli z truhly peknú šatku, podperili ho zimozeleňou a ešte toho večera odbavili zásľuby. Ostatné dievčatá na priadkach troška Hanke i závideli to šťastie. Ale napokon sa uspokojili s tým, že sa vari aj ony dostanú pod čepiec, keď už dostala muža i lenivá ruka, ako Hanu nazývali.

Na druhý deň dal náš mladý zať ošírovať kone, a keď bolo zapriahnuté, posadil uplakanú mladuchu k sebe do hintova. Testinej podal ruku, mladuchiným sestrám zavolal "Zdraví buďte!" - a cvalom bežali z dediny.

Nuž vari dobre - ale ktohovie!

Sedí milá Hanka pri mladom zaťovi, sedí uplakaná a smutná, ako by jej kury pojedli chlieb. Dosť ju on rozhováral, Hanka mlčala ako ryba.

"Či sa ti cnie?" vraví. "Neboj sa, u mňa sa ti veru nezadrieme. Dám ti, čo ti len duša zažiada. A ľanu, konopí, pačesov, zrebí budeš mať dosť na celú zimu. I jabĺčok som ti zaopatril na prieslinku."

Ale naša Hanka je čím ďalej smutnejšia.

Tak prišli večierkom do pánovho kaštieľa a zosadli z hintova. Po večeri odviezli budúcu paniu do veličiznej izby, kde bolo odspodku dovrchu naukladané samučičké pradivo.

"No," vraví pán, "tu máš praslicu a vreteno, i červené jabĺčka a troška hrachu na prieslinku - praď! Ak toto všetko popradieš do rána na zlaté nitky, hneď sa zosobášime. Ale ak nie, dám ťa bez všetkého práva zmárniť."

Na to pán odišiel a našu priadku nechal priasť.

Keď Hanka ostala samotná, nesadla si pod praslicu, veď nevedela ani nitku skrútnuť.

Začala smutne vykladať:

"Ach, ja nešťastná! Veď som ja vyšla na psiu hanbu! Prečože ma moja mať nenaučila robiť a priasť ako druhé sestry? Mohla som si doma v pokoji odpočívať, a teraz tu musím takto podaromnici zhynúť, ja biedna stvora!"

Ako tak vyčituje, otvorí sa odrazu stena a pred vyľakanou Hankou zastane maličký chlapček: na hlave červená čiapočka, okolo drieku zásterka a pred sebou zlatý fúrik.

"Čože máš také vyplakané oči?" spytuje sa Hanky. "Čo sa ti stalo?"

"Akože by ja, biedna duša, neplakala!" povie ona. "Pomyslite si, rozkázali mi, aby som do rána všetko toto pradivo popriadla na zlaté nitky! A že ak to neurobím, dajú ma bez všetkého práva zmárniť. čože si ja opustená počnem v tomto cudzom svete!"

"Akže len to," prerečie malý chlapík, "nič sa neboj! Ja ťa naučím priasť zlaté nitky. Ale iba ak mi sľúbiš, že ťa na takto rok nájdem na tom istom mieste. Ak neuhádneš moje statočné meno, staneš sa mojou ženou a odveziem si ťa na tomto fúriku! Ale ak ho uhádneš, nechám ťa na pokoji. No toto ti vravím: ak by sa mi na takto rok chcela ukryť, nuž čo by si lietala popod samé nebo, nájdem ťa a vykrútim ti krky. Tak čo, pristávaš?"

Hanke sa to, pravda, neveľmi páčilo, ale čože mala robiť? Napokon povedala:

"Či mi je skapať tak či tak! Nech už bude ako bude, pristávam!"

Ako to chlapček počul, obehol tri razy okolo nej so svojím zlatým fúrikom, sadol pod praslicu a vraví:

Takto, Hanička, takto!
Takto, Hanička, takto!
Takto, Hanička, takto!

Učil a naučil ju priasť zlaté nitky.

A potom kade prišiel, tade aj odišiel a stena sa sama od seba zavrela.

Naša, odteraz už naozaj zlatá priadka, sadla pod praslucu a priadla. Videla, ako pradiva ubúda a zlatých nitiek pribúda. Do rána nielenže všetko popriadla, ale sa ešte aj vyspala.

Len čo sa pán ráno prebudil, poobliekal sa a išiel pozrieť zlatú priadku. Vošiel do tej izby a dobreže neoslepol od ligotu. Nechcel veriť vlastným očiam, že by to všetko bolo zlato. Ale keď sa presvedčil, objal zlatú priadku a hneď sa dali zosobášiť.

Tak si oni žili v pokoji. Ak predtým mal náš pán Haničku rád pre zlatú priadzu, teraz ju mal tisíc ráz radšej pre krásneho syna, ktorý sa im narodil.

Ale čože? Niet takej pesničky, čo by nemala konca. Ani radosť našich manželov nemohla trvať večne. Deň za dňom sa míňal, až naostatok, akoby dlaňou plesol, dochádzal rok.

Tu vám naša Hanka začne byť z hodiny na hodinu smutnejšia. Oči červené od plaču a len sa tak tmolí z izby do izby. Veď to aj nie je maličkosť, stratiť takto naraz dobrého muža i podareného synčeka! Neborák muž nevedel ešte o ničom a tešil si ženu, ako mohol. Lenže ona sa potešiť nedala. Keď si pomyslela, že namiesto svojho dobrého muža dostane pľuhavého kraťúcha, dobre sa od žiaľu na tie steny nedriapala. Naostatok sa už len voľajako premohla a vyjavila mužovi všetko, čo a ako sa jej vodilo v tú prvú noc. Ten od strachu zbledol ako stena. A hneď dal vyhlásiť po celom okolí, že kto by poznal takého a takého drobného chlapíka a oznámil jeho meno, dostane toľký kus zlata ako hlava.

"Ej, bolaže by to za hrianka, toľké zlato!" šepkal sused susedovi. Rozbehli sa na všetky strany, poprezerali všetky kúty, len-len že už nehľadali aj po myšacích dierach. Hľadali, hľadali ako ihlu, ale veru nič nemohli vyňuchať. Kraťúcha nik nevidel a nepoznal a jeho meno nemohla uhádnuť žiadna živá duša.

Tak už dochodil posledný deň, a o chlapíkovi ani vidu ani slychu. Naša Hanka zalamuje rukami. Muž neborák, aby sa aspoň nemusel dívať na ženine útrapy, vzal na plece flintu, zviazal do svorky verné kopovy a odišiel na poľovačku.

Na tej poľovačke, bolo to už podvečer, začne sa zrazu krížom-krážom blýskať. Dážď sa spustil taký, že nebolo hodno ani psa na cestu vyhnať. V tejto nepohode sa všetci sluhovia nášho pána poutuľovali, kde len mohli. Potratili sa tak, že pán zostal v hustej neznámej hore s jedným jedinkým, umoknutým ako myš.

Kdeže sa tu utúliť pred zmáhajúcou sa búrkou, kde usušiť, kde sa na noc učupiť? Obzerajú sa neboráci, sluha i pán, na všetky strany, či nezočia aspoň dáku ovčiarsku alebo voliarsku kolibu. Ale kde nič, tu nič.

Konečne, keď už si takmer oči vyočili, zbadajú, ako sa z diery spod kameňov valia chumáče dymu, ani čo by z dákej vápenice.

"Choďže ty, synak, pozrieť," povie pán sluhovi, "odkiaľ vychodí ten dym. Musia tam byť ľudia. Popros ich, či by nás na noc nepritúlili."

Sluha odišiel a netrvalo ani toľko, čo by kohút vajce zniesol, vrátil sa s novinou, že tam veru niet ani dverí, ani koliby, ani ľudí.

"Jaj, si ty len babrák," povie pán a drkoce zubami. "Idem ta sám a ty za pokutu budeš tu moknúť a mrznúť."

Dobre, zachytí sa milý pán. Ale veru nemohol nič vykutiť ani on. Len sa spod toho kameňa na jednom mieste ustavične smudilo. Naostatok povie domrzený:

"A čo sa bude čert na čertovi nosiť, ja musím zvedieť, odkiaľ ide toľko toho dymu!"

I príde k samej diere, prikľakne a nakukne dnu. Ako tak pozerá, zočí až tam voľakde pod zemou, ako sa v jednej kuchyni smažia jedlá a ako je na kamennom stolíku prikryté pre dve osoby. Okolo toho stolíka behá akýsi malý chlapík v červenej čiapočke, so zlatým fúrikom pred sebou, a čo raz obehne, to zaspieva:

Vyučil som zlatú priadku pánovi,
bude hádať moje meno tej noci.
Ak uhádne moje meno, nechcem ju,
ale ak ho neuhádne, vezmem ju.
Moje meno je Martinko Klingáč.

A zas len behá ako pochabý okolo toho stola a spieva:

Pripravujem deväť jedál k večeri,
ustlal som jej na hodvábnej posteli.
Ak uhádne moje meno, nechcem ju,
ale ak ho neuhádne, vezmem ju.
Moje meno je Martinko Klingáč.

Pán viac nepotreboval. Čo mu nohy stačili, rozbehol sa k sluhovi. A že sa už trocha vyčasilo, našli našťastie aj chodníček a po ňom sa ponáhľali domov.

Ženu si pán našiel utrápenú, ubiedenú, vyplakanú. Myslela si, že sa už nebude môcť od muža ani odobrať, keď tak dlho nechodil.

"Nič sa netráp, žena moja!" boli jeho prvé slová, keď vkročil do izby. "Viem, čo ti treba: jeho meno je Martinko Klingáč."

A tu jej všetko pekne-rúče vyrozprával, kde ako chodil, ako sa mu vodilo. Hanka od radosti dobre z nôh nespadla. Muža si vyobjímala, vybozkávala a uradovaná sa odobrala do izby, v ktorej prvú noc priadla, ešte naostatok priasť zlaté nitky. O polnoci sa otvorí stena a chlapík s červenou čiapočkou príde ako pred rokom, behá okolo nej so zlatým fúrikom a kričí, čo mu hrdlo stačí:

Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa,
ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa.
Hádaj len, hádaj.

"Sprobujem uhádnuť," povie Hanka. "Tvoje meno je Martinko Klingáč."

Ako to vyriekla, kraťúch hodil čiapku o zem, pochytil fúrik, a kade prišiel, tade odišiel. Stena sa zavrela a Hanička si uľahčene vydýchla.

Od tých čias už viac zlato nepriadla, ale jej to ani nebolo treba. Boli dosť bohatí, s mužom sa radi videli, chlapec im rástol ako z vody. Kúpili si kravu a na tú kravu zvonec, už je tej rozprávke koniec.